«Hlebaŭka» biez dachu

Idzie znos budynka Minskaha dziaržaŭnaha mastackaha vučylišča imia Hlebava (vuł.Chmialnickaha, 5). Źnikaje adzin z adrasoŭ biełaruskaj kultury kanca XX stahodździa.

30.03.2010 / 15:22

Idzie znos budynka Mastackaha vučylišča imia Hlebava (vuł. Chmialnickaha, 5). Źnikaje adzin z adrasoŭ biełaruskaj kultury kanca XX stahodździa. Piša Siarhiej Chareŭski.

Jaho pastavili jašče da vajny, uvadnačaśsie ź pieršymi budynkami Politechničnaha instytuta. Pa vajnie tam mieściŭsia finansava-ekanamičny fakultet, paśla handlovy technikum. A ŭ 1979-m siudy pierabrałasia słavutaje mastackaje vučylišča.

«Hlebaŭka» była adnoj z samych aŭtarytetnych mastackich škołaŭ Biełarusi. Tut vučylisia narodnyja mastaki Michaił Savicki i Izrail Basaŭ, Arlen Kaškurevič, Viktar Hramyka, Vasil Šaranhovič, Maj Dancyh, Leanid Ščamialoŭ. I nastupnaje pakaleńnie — Adam Hłobus i Uładzimier Ściapan, Uładzimir Siŭčykaŭ, Todar Kaškurevič, Michał Aniempadystaŭ. U sutareńniach budynka repietavała lehiendarnaja «Mroja». A kolki vydatnych tvorcaŭ było tut nastaŭnikami — ciažka źličyć: Mališeŭski, Hramyka, Basałyha, Markaviec, Kupava, Vasiuk, Macijevič… Siudy pryjazdžali vučycca z usich kutkoŭ Biełarusi, z Kalininhrada i Smalenska, z Ukrainy i Litvy. Ale j pastupić było niaprosta. Konkursy byli vysokimi, nie raŭnujučy, u instytut.

Mastackaja vučelnia była adnym z najmacniejšych nacyjanalnych asiarodkaŭ Minsku. Mienavita jaje navučency ŭ 1984 hodzie, padčas źniščeńnia budynku pieršaha minskaha teatru vyjšli pratestavać z raściažkaju «Rujnujuć pomnik biełaruskaje kultury!». U kastryčniku 1985-ha na budynku dva navučency — Uładzimier Makiejeŭ i Michał Mirošnikaŭ — vyviesili na dachu Hlebaŭki nacyjanalnyja ściahi. Maładyja mastaki byli i siarod udzielnikaŭ pieršaha «Hukańnia viasny» ŭ mai 1986-ha.

Ciapier vučelnia adsielenaja ź lehiendarnaha budynka. U im viadziecca, pavodle dakumientaŭ, rekanstrukcyja. Pytańnie — ci viernuć paśla budynak mastakam, jakija ŭžo druhi hod tulajucca niemaviedama dzie. Nie dziva: miesca ŭ centry horada kazyrnaje, a z vučelni, razumiejuć čynoŭniki, vialikaha «navaru» nie budzie…

Stary park, niekali ŭpryhožany skulpturami, pieratvorany ŭ budaŭničuju placoŭku. Rabočyja palać vučnioŭskija karciny, malunki, piłujuć drevy… Mury pałacu, što pieražyli vajnu, dzie niekali byli j ślozy j śmiech, kachańnie j tvorčaje trymcieńnie, dzie zdaralisia sapraŭdnyja radaści i sapraŭdnyja trahiedyi, užo amal razburany. A razam ź imi źnikaje j pamiać pra toje, jak paŭstavała, dužeła i zmahałasia našaje mastactva.

Siarhiej Chareŭski